Interpretácia
zúfalo hľadám
milión argumentov
prekrúcam zem
krčím pod ňou nebo
no ty to nevidíš
nevidíš čo ja
tú belasú perinu
pod pevnou strechou
ktorú som natriasla
pre nás
Slúchadlo
asi nikdy nemôžeš pochopiť
moju komplikovanosť
a prečo som taká
neprístupná
vraj štipľavé korenie sypem ti
do očí
zvláštne
ja cítim to inak
potrebujem vnímať ako letmý vánok
dotyk tvojho záujmu
moja zložitosť je len slúchadlom
so zdanlivo krátkou špirálovou šnúrou
som a pre teba vždy budem
flexibilná
dosiahnuť až ku tebe
aj keď moje korene sú zapustené
v celkom inej pôde
asi nikdy nepochopíš
že to iba ty
musíš zodvihnúť
Chvíľkové stretnutie
tak nastupujem na loď
verím vo vietor
už neriadim sa kompasom
ukázal si mi smer
mávam ti na breh
breh bezpredmetných prianí
oddaná sile vĺn
myslím na tvoju loď
Pomarančová
lúpem si pomaranč
doprostred ticha
je takmer ráno
aj ihličie už padá únavou
vo vlastnom prízemí
prikrývam sa chmárami
čakám na sen o tebe
na dýku zo zlata
pamätáš?
minulé Vianoce
pri horúcom grogu
do tmy si ma lúpal
ako pomaranč
O bodliakoch
v tvojich očiach vidím
to, po čom túžim
iba stále pochybujem
či nie som obeťou
vlastnej projekcie
túlam sa v úžinách
vlastných zákutí
s pokrkvanou odvahou
neodpustím si
že iba tak pasívne
stojím pred tebou
neodpustím tebe
že to isté robíš i ty
neodpustím nám
to polievanie bodliakov
namiesto ruží
pozri ako rašia! v nich navždy
zostaneme
schovaní za náznakmi
vydesení prízrakmi
Desublimácia
v okamihu uvedomenia
že manželstvo sublimovalo
zdalo sa ti
že je to len prechmat
tej ukrutnej chvíle
ako precitáš, bolí pravda
stalo sa to už dávno
možno ste iba
nedostatočne utesnili
prah vášho príbytku
vieš, na začiatku nikto
nedokáže uveriť
že veci sa prosto menia
premýšľaj, ako súvisia
termodynamické zákony
s čiarami na vašich dlaniach
a nešermuj
rukami nemôžeš
zachytiť
opar
Babie leto
tam, kde sa ľudská duša korení
a babie leto rodí
divoké kone dupocú
krajinou vlastných saván
tam trávu nikto nekosí
slová sú len vetrom
až stepi celkom ošľahá
pod snehom skryje sa púšť
tam, kde sa duša korení
snežienky znova vzídu
Rybár
zachytil si ma do svojej siete
nechtiac
ako rybár slnko
netušíš, ako bolí dúfanie
keď vyťahuješ sieť
a mňa ponechávaš moru
Pytagorova veta
nuda a čas
neľútostne ohnú
aj dokonalé polpriamky
na trojuholník
zvláštne
nikto sa nestará
čomu sa rovná súčet
všetkých štvorcov nad odvesnami
/o ten záporný iracionálny súčet/
a ani o to
že uhol medzi nimi
už dávno nie je pravý
Priesek
tak či tak, sústavne
blúdiš životom
po jeho kružnici
hľadajúc stred
zdá sa
ani tisíc aromalámp
nedokáže zachrániť
atmosféru v miestnosti
s nesprávnym človekom
všetko je nemožné
keď kružnice krúžia
ďaleko od seba
a obloha zmenená
na fraktálny útvar
s množstvom nič nehovoriacich
žltých bodov
do osprostenia kvíli
tú otrepanú pieseň
o vlastnom strede
ach, aká márna
vie byť vedomosť
že k nemu dôjsť dá sa
iba jediným spôsobom
Zotrvačnosť
dobrovoľne zotrvávam
kde ostnaté drôty
sťahujú mi hrdlo
rozbité sklo
neklesá ku dnu
reže a reže
hladinu znesiteľnosti
lačno číham
v tvojom kúte
na šum lístia
v bezvetrí
Ale ráno
ráno
oblečiem si tvár a oslnivé šaty
ako každý jeden
poondiaty deň
zrieknem sa bezpečia
zabuchnem domov
kde najmä v noci
som ležérne amorfná
noc čím hlbšia
tým viac osožná
konkretizuje myseľ
triešti telo
aká nekonečne milosrdná
je s ňou fúzia
ale ráno
oprášim svoje najkrajšie šaty
a celý svet
všetci papieroví muži
budú sa mi krčiť
pri nohách
Konverzie
aj nebo krvácalo, keď
stínal si mi hlavu
a nechal si ju kotúľať
po námestí hrôzy
ruky si si oprášil, aby si zabudol
na veci nezdravé
nežiaduce
a posledné stopy špiny
samospádom
nechal si stiecť do hliny
tak bezhlavo
pred tvojimi dverami
ešte chvíľu stojím
aj keď viem
už nemá význam klopať
prichádza
nová žena s taškou
plnou vášne a zbierkou
gilotín
je čas ísť a nechať
trepotavého kolibríka
s pózou orla
doletieť
na to isté miesto
pred jej dvere
nič nie je tak turbulentné
ako emócie človeka
Presýpacie hodiny
zrniečka snov
v presýpacích hodinách
kvantifikujem časom
netriedim
presýpam
kým noc nezbledne
do štipľavého rána
odjedených chlebov
hrebeňom z prvých lúčov
prečešem tvoj skalp
na plote zrád a z čela
nechám si ťa cez deň
odkvapnúť
Aj keď
aj keď
smädom budem hynúť
pri koryte tvojich vôd
aj keď
prívalovou vlnou
pokúsiš sa
nasilu ma spasiť
tebe i tak
nie je súdené
z opadaných jabĺk
povyhrýzať tajomstvo
mojich tak príliš
natesno prekrížených nôh
Poludnie podľa Moneta
a napokon
stará mama dala strom vyťať
nestihol ani zakvitnúť
stále pod ním videla deda
/ako na plátne Moneta/
v ten deň
slnko sa popálilo
o hladinu dedovej
nedotknutej polievky
v snahe odplašiť roj
zlietajúcich sa múch
pod agát
Reflexia pri čaji
Občas si spomeniem
na priateľku zo školských lavíc
a na prvú učiteľku.
Často myslím
na babičkine dlane
na sestrinom rozpálenom čele
i na mamine smutné oči.
Veľmi rada myslím na Ivana
v kontinuálnom plynutí času
do zmiereného ticha beznádeje.
Sem-tam
pri pohľade z okna vlaku
vybaví sa mi tulák v hrubom svetri
či zbitý chlapec od vedľa.
Presýtená mávam chvíle
keď intenzívne myslím
na hladných ľudí
bez tvárí kdesi okolo rovníka
alebo na rybára
ďaleko na severnom póle.
Viem si predstaviť
myslieť na úplne každého človeka.
Nedokážem však precítiť myšlienku
ako niekto
prižmúrenými očami obkresľuje horizont
a myslí pritom na mňa.
Brečtan
len vietor sfúkava
nánosy času z listov
keď okolo tvojho plotu
ako brečtan
mĺkvo sa viniem
zrejme si si na mňa
privykol
ale i tak
nedbalou rukou
vždy ma zastriháš
Driemem
driemem
pod kožou si ťa chránim
viac ako keď bdiem
po pleci mi klepú
ako slnko lúčmi po strechách
bez odozvy
driemem
ako kopce v ružových oblakoch
tesne pred západom
aj koža sa už-už schýli…
Načo svieti
keď nehreje
už ani realitu nebalím
akceptujem
bol si len ďalší kuriér
naučila som sa rozumieť
šifrovaným správam
po ktorých
zostáva kdesi podpis
hlbšie ako na šatách
a ja
draho platím
vítam nahú realitu
vstávam sfúknuť slnko
Príliš intímna teória
vraj som obeť
hyperaktívna
ako cunami
valím sa rýchlosťou
k nič netušiacim brehom
a napokon aj tak
vlejem sa naspäť do mora
asi naozaj som obeť
/vlastných kalných vôd/
znova a znova sa rútim
hľadať pre svet dlane
kde hniezdia
včerajšie usmievavé šarkany
aj keď ma nikto
nežiada
Paralelná
existujem
medzi tisícimi svetmi
ani jeden nie je môj
/mechanická ako nutnosť súmraku/
paralelnejšia je už iba
smrť
Kým
v nepriestrelných vestách
proti času
dnes ešte stojíme
na brehu rieky
plačúcej za nás
do mora
ešte množstvo sladkých sĺz
kým popraská kôra na rukách
Vesmírna odysea
rozbíjam sa na kúsky
každým okamihom
znova a znova
big bang
zmätkom spopolnených molekúl
ktoré už nikdy sa nespoja
do tej istej osoby
do tej istej túžby
narážajúc
na mantinel konca vesmíru
som prenášaná
postupne
po častiach
časom a priestorom
tak veľmi ďaleko
od teba
Svetluška
počuješ ako rinčí
tvoja sklenená ješitnosť
vždy keď v tme na ňu narazí
malá svätojánska muška
opomenúc
že mala zasvietiť
nie
nezopnem ruky len preto
že je nedeľa
Bez dotyku
privretými viečkami
natriem si ťa na chlieb
a skôr
než sa rozozvučia zvony
umriem hladom
tak ako včera