Všetko je ako má byť
Zhojené rany
Odletení vtáci
Všetko je znova
ako má byť
Ufúľaný chodník
zbavený snehu
vedie ma konečne
za tebou
Som diaľka
som diaľka
ktorou musíš prejsť
úbočie nech ťa neodrádza
áno, ja viem
som strmá
kráčaj a neobzeraj sa
nemysli na Lótovú
nech nezostaneš vo mne
ako skalka na úpätí
ostatných studených brál
cesta naprieč mnou
aj keď je výstrahou
kľukato vedie
do stredu Teba
som diaľka, ktorou
musíš prejsť
Ráno
parafínové ráno
stieklo za horúca
na ospalú dlážku
vedľa mňa leží
zas iba slnko
Nepoučiteľnosť
spálené nechty
ohryzené mosty
niet návratu
z omylov
čupiac v kúte
ľutujúc sám seba
opäť páliš nechty
Dcére
si anjel
moja pýcha
nekonečnosť môjho
pominuteľného bytia
zvečneného v tebe
stále to tak cítim
aj keď
dnes prekrúcaš svet naruby
ako obnosený rolák
chcem večer zhasnúť
a zobudiť sa ráno
keď budeš zajtra...
...opäť ako včera
naspäť v mojom náručí
Plynutie
míňam ťa vo dverách
na kľučke cítim
ešte tvoj pot
kontrolujem svoj tep
a som sklamaná...
vareným vínom a klinčekmi
zatĺkam
pohodu
***
podvečer sa vrátiš
čosi zamrmleš o láske
nedbalo
zo zvyku
a ja ti pred spaním
opäť nastrúham
kúsok seba
Útek
nechoď za mnou
počítam mušky na prednom skle
ako rýchlo som unikala
ak prídeš
ich lepkavá smrť
bola by celkom
zbytočná
Most
most na konci síl
už len kúsok
prejsť na jeho stred
tam prinesiem svoj údel
i odvahu
v liste pod rohožkou vedľa kľúča
nájdeš moju budúcnosť
a tvoju minulosť
pod mostom
v krvných doštičkách
nechám ťa ležérne
vyschnúť
Gramatická
zatvrdnuté mäkčene
v riadkoch túžob
pozvoľna blednúci atrament
držme sa zábradlia
blíži sa pád
druhý či tretí
a možno inštrumentál
píšem ti list
v prvej osobe
množného čísla
minulého času
vzor
/snažím sa byť/
hrdina
Urob
urob
čo rosa robí tráve
keď steká po jej steblách
zemi
keď vsakuje do jej mäkkej hliny
pros nástojčivo očami
nenechám ťa dlho čakať
neurob
čo rosa robí smädnej zemi
keď ráno vyprchá
Hnilobný proces
Čosi bôľom páchne
to zhnitá láska
kde vyprchala vôňa
je márna otázka
Scvrknuté srdce
zotrvačne bije
odhnila v ňom láska
a aj ono zhnije
Neodpovedáš
vo vzduchu visí
otázka
ako obesenec na tráme
ale jeho aspoň
odrežú
Na vlnách
v bledosti mojej tváre
prečítaš si pocity, ktoré ma kvária
tak strašne obklopujú
ako prízraky noci
– tiene vlastnej mysle
odkiaľ sa berú?!
ty mi ich posielaš
svojou
ničotou
chladnosťou
prázdnotou
si vysielač
a ja prijímač
naladený na nesprávnu frekvenciu
Nezábudka
snáď iba desatinná čiarka
rozdelila nás
ty si zostal celý
zo mňa zvyšná časť
v čase smútku
posielaš mi nezábudku
odpusť, ak som zmätená
neviem, čo to znamená
O korytnačke
sú veci, ktorým rozumie len niekto
bytostný dotyk
zákon intimity
výsada tajomstiev
netráp sa, ak nechápeš
ak nikdy nepochopíš...
...že aj na teba niekde čaká
na blízkom strome
lietajúca korytnačka
Havranie sonáty
napokon nad ránom ktosi zhasol
veď i lístie už dávno ustlalo zem
a ukrylo stopy po prechádzkach
v tôňach nedávnej minulosti
no i tak počuješ v hlave tie škorce
ako sa vadia stále o tom istom
bez niekoho
o niekom
je čas a ty to vieš
na papier napísať to meno
navždy ho zabudnúť
a predsa si ho pamätať
ale tak inak
ako keď obláčik belasého dymu
malú chvíľu spočinie
na tvojej studenej dlani
a svet predsa naďalej sa točí
v bezohľadnom rytme
/nenávidíš Galilea/
hneváš sa, že už opäť
havrany krákajú sonáty
a lístie pod nohami sa šúverí
keď prečiarknuté meno
nosíš vo vrecku
každé ráno
na trh
Bielovlasej babičke
ryhy v tvojej koži
sú cesty, cesty kľukaté
jemne
bozkávam ti dlane
na ktorých usadol čas
ach, kedy bolo presne
tvoje ráno preťaté večerom
sedíš tu a so mnou sa
v spomienkach kolembáš
ako to všetko hýrilo farbami
čo však dnes cítiš
je tajomstvom
podľa čoho súdim
je to biedne
v tvojich bielych vlasoch
stále vejú vanilkové príbehy
a tie potom chvíľu budú žiť vo mne
je ohľaduplné nevravieť potomkom
čo zúfalé aj na nich čaká
ja viem
že vnútri plačeš
/ď a k u j e m/
Paradox
čas beží, čas letí
len ja tu stojím na mieste
zapúšťam korene
i keď neviem prečo
veď srdce túži pohnúť sa inam
zostávam a mením sa
ako kvietok k večeru
lenže viem, jemu nastane ráno
ale ja tu budem bezradne stáť
a počítať v zrkadle stopy času
ten beží a letí
a až sa spamätám
bude už príliš neskoro
Farebný svet
modrá obloha
čierna zem
žlté slnko
zelená tráva
...svet plný farieb...
v srdci červené vzbúrené more
na stole biela voňavá káva
fialová modrina
belasý dym
ružový dopis
šedá stena
na stene gýčovo farebné dielo
a v bledunkej tvári dve modré oči
čo vidia všetko čiernobielo
Bod B
náš vzťah je úsečka vychádzajúca z bodu A
no nik nepozná jej dĺžku
tu pomôže jediné: odmocnina z dvoch
pevne definujúca bod B
a ukončujúca tú bizarnú prítomnosť
do diaľok sa rozbehnú
dve samostatné priamky
pretože v priesečníku dvoch rovnobežiek
je naša budúcnosť
Lania
tvoj smiech sa mi sype do dlaní
ako sneh na stráň
v nich topí sa už od vlani
no stále som plachá laň
keď pery mi tisneš na líce
vo mne sa víri prach
z toho čo v tebe je horúce
bizarný mám strach
Keď lístie padá
keď lístie padá
a stromy sa nevedia ubrániť
vlastnej nahote
spôsobenej fázou
zahalená v perinách
nedokážem zabudnúť
aké to bolo
byť stromom
v tvojom povetrí
Reminiscencia
opäť mi želáš
v noci sladké sny
z ďalekého ostrova
stroskotaných vzťahov
v bledožltom ráme
minulosť dýcha
nepristane stene
ani nám
Púpava
keď odkvitala púpava
nesmelo som vstala
padáčiky padali
ako naše mosty
bolestivé mlčanie
preryl prudký vietor
zo zlatistej púpavy
nezostalo nič
Dekadencia
opäť mám ten pocit
čo občas sa tak po špičkách
vkráda do mojej blízkosti
až nazbiera tú drzosť
do mňa vstúpiť
zlovestne obkrúti
stavce mojej chrbtice
posledné stiahne
so sebou srdce
to preto z tvojich snov
staviam si plot istoty
každý deň po kúsku
natieram ho
tvojou krvou
O vážke
až sa ma opýtaš
na trepot blanitých krídel
na parapete môjho srdca
ktoré si zasypal
polnočnou škvarou
odpoviem ti
hodený kameň
odvetral čas
na krídlach vážky
utíchol ten trepot
ak pýtaš sa na lásku
kruhy na mojej vode
pozvoľna dávno
ustali
Gaštanová
asfaltová poézia
krokov spotených tiel
od svojich partnerov
prchajúcich k nevšednosti
zrejúce gaštany
snažia sa varovať
padajú do cesty praskajúc od hnevu
no márne je sa paprčiť
dávno domovy zamrzli
nedá sa vyhnúť chladným ránam
po horúcich večeroch
na konci gaštanových alejí
Zaprášená
zaprášené cesty
medzi nami dvomi
voniaš machom zaslzených rán
obavy tie klíčia
z odrastených končekov
neumytých vlasov
po včerajškoch
zaprášené myšlienky
túlajú sa nocou
vábené kôrou prastarého duba
ktorý už dávno zvykol si na všetko
na ňom každú noc
spolu mĺkvo sedia
a živicou do kmeňa
lepia čriepky snov
Dúha
vždy, keď sa slnko
sprchuje v daždi
uviaznuté v pomlčke
medzi dvomi stavmi
oblohou plávajú
naše skartované sny
cca
otáznik v tvojej tvári
dôkladne ukrytý ako papraď
v tôni hlbokého lesa
pristihnutý
len skorou rannou vlahou
rada sa túlam chodníkmi
kde rastie husté papradie
a topím sa s tebou
v nekonečnom procese
končiacich sa príbehov
ako zrnká prachu
v lúči chvíľkového svetla
hmm
čo si sa to pýtal?
latentnými otáznikmi
kropíš papraď vo mne
navždy
cca
Okamih
strnulosť chvíle
premkol ma pocit bezmedznosti
na povrchu epidermy zaspal čas
kým pot v póroch mení sa
v extatickú srieň
uprostred tepien uviaznutý chaos
češe aj drobné vlásočnice
drôty súmraku
napichli na svoje ostne
okamih
tvojho
dotyku