Utlmenia
lepkavými končekmi
nekonečných prstov
hmatá ma vesmír
štípe svet
občas si povzdychnem
nad zhustnutým mliekom
v malej miske s ovocím
vravím si
ako lyžička v pudingu
nezatvrdnúť
Ako keby nič
ktosi bez citu neustále krája
hodiny a minúty
ako kuchár pizzu
ešte stále nevráskaviem
ale čo bude potom
keď posledné odrobinky
popadané pod stolom
vyzobú vrabce
a na nekonečnom námestí
budú davy ľudí
/ako keby nič/
čakať na to isté
Pred cieľovou páskou
život každým dňom vedie nás
pod ostrie gilotíny času
ale kráčame hrdo
akoby sme čakali vavríny
nie je múdre postávať
v stupajach niečích včerajškov
zo strachu zo seba
desím sa zrkadiel
a ľudí z plastelíny
naboso rozpálený asfalt
stále viac ma láka
pôjdem ním a zatvorím
všetky tie dvere so zlatými kľučkami
chcem na slamenej posteli zjesť
svoj maslový chlieb bez džemu
za cieľovou páskou
stratiť hlavu s láskou
Pýr
v záhrade v nedeľu borím sa
s burinou a vlastným svedomím
mreže skrz naskrz
sama v sebe postavím
len dážď svedčí v môj neprospech
keď z hliny ťahám plazivý pýr
keď pýrim sa ako sa plazím
za niečím na čom
nezáleží
Hirošima
nesmieš sa viac už hrať
medvedík bez ucha
dnes ráno ľahol si spať
hríb v dlani malého chlapca
ťahá sa za slnkom
kde vyžobre
dážď
Pravda o pravde
nikdy sa nepýtaj
ak nechceš poznať pravdu
zasklené oči
rozostrú ti zrak
čo náhle uvidíš
naskrz ťa zmení
nikdy sa nepýtaj
ak chceš poznať pravdu
má ju aj ten
čo práve ťa zradil
to všetko ťa zmenilo
ako gerbery vo váze
v zatuchnutej vode
bojujúc o dôstojnosť
a skonsolidovalo tak tvoju
nemennú podstatu
obrovské bohatstvo
vsadené v biede
Akceptácie
akceptuješ moment
keď asfalt prikrýva skutočnú zem
ľahšie sa chodí
raz vysvitne
že aj atómové hodiny
čosi zmeškali
ak pod tlakom monotónnych periód
nakoniec neutečú
sotvačo je zrejmé
ako divé husi
ktoré včera definitívne
odprevadili leto
Váhanie
ružový deň
ako pierko
napokon sa dohojdal do blata
ťažké kroky v kanadách
naprieč planinou
asi ešte nedozneli
aké vláčne bolo všetko medzi nami
cez mreže neistého počiatku
si ako vesmír
čo pokojne pohltí
sám seba
náš deň sa schýlil
sfialovel k večeru
ako čerstvá modrina
otvoril si mi klietku
ale stojíš vo dverách
Brúsenie
podvečer pri prechádzke po poli
túžim po chlebe, po soli
dlaňami hľadím dozreté klasy
túžba vo mne silnieš, bezodná si
vezmem do rúk kameň
-samu seba klamem-
tie hrany a tvrdosť
nie sú hrdosť
to len vody a času
ešte nestihlo byť dosť
no snáď kým stihnú dozrieť liesky
pod bosými nohami nám piesky
kam kráčame
pripomenú
Upírí song
vravia
že milujú slnko
no keď svieti
mračia sa
v skutočnosti v horúčavách
pije ľuďom krv
a večer zapadá
za kopec krvavé
Cesta
existuje čiara
tak tenká
že je neviditeľná
a ostatnými ľudskými zmyslami
neuchopiteľná
len proste vieš
že je tam
tušíš
ak ju prekročíš
čosi umrie
skončí
vyprchá
je to čiara medzi tebou a celým vesmírom
čiara medzi svetlom a tmou
láskou a nenávisťou
snom a realitou
kráčaš bojazlivo
rany ti spôsobuje vlastná úzkosť
strach či tvoje chodidlo
nie je už nad čiarou
ale učili ťa
ak chceš dôjsť do cieľa
nie je iná možnosť
ako kráčať
Zvyk
byť na dne
príliš dlho
môže znamenať pevnú zem pod nohami
ten pocit úplnej istoty
je omamný
niet už kam klesnúť
čo stratiť
Túžba po beztiaži
všetko je akési čoraz ťažšie
nákupné tašky
ranné viečka
vlastné kosti odlepujúc
od asfaltu bezcielnou cestou
ani tie myšlienky
zúriace v hlave
nie sú ľahké
Spôsob, akým sa dívaš
spôsob akým sa dívaš
ovplyvňuje pocit šťastia
ťažko však povedať
či je lepšie vidieť viac
alebo menej
ktovie
či by bolo niečo inak
keby muž na tráme
na povale
kde prežil celé svoje detstvo
díval sa na svet
inými očami
alebo keby niekto
aspoň na malý okamih
iným spôsobom
pozrel do tých jeho
Som tak trocha
som tak trocha
polodievča
a tak trocha
položena
no keď sa zamyslím
a sčítam všetky skúsenosti
polostarena
napriek tomu
neviem nič
a ani v hrobe sa nedozviem
či to všetko malo zmysel
len jedno viem iste
nespadne múr
ktorý nepostavíš
a túto vetu si vysvetli pokojne
ako ťa to aktuálne
bolí
Bezpečné miesto
bezpečné miesto
nikde neleží
nerozprestiera sa
nemá múry
ani strechu
bezpečné miesto
je pocit
ako teplý, hebký
šál v mraze
a keď ho máš dostatok
môžeš ho chytiť
ovinúť
kdekoľvek treba
Zmysel všetkého je v záchvevoch
v trepotaní krídel
uprostred vlastného vesmíru
v tom neviditeľnom mihotaní bytia
ktoré prebieha
niekde medzi radosťou
a bolesťou
každého začiatku až konca
no a to ostatné
všetky tie pokojné dni, ktoré
nič nedávajú
ani nič neberú
máš na rozmýšľanie
Mozaiky
včerajší deň
ešte stále si nevyvetral
bojíš sa zosunúť päty z postele
otvoriť okno
a obliecť si čistú košeľu
no nakoniec upustíš od myšlienky
kde bude spať zajtra
letmo ju pobozkáš
zavrieš za ňou dvere
a uvaríš si kávu
Perspektívy
keby ľudia
-ako vtáci-
hniezdili v korunách stromov
a svet by videli z výšky
videli by
akí sú v skutočnosti
nepatrní
Nejaký čas
vychladnutý čaj na tvojom stole
vypitý do polovice
už ťa neláka
máš hlavu plnú
horúcejších vecí
za múrmi tohto bytu
vlastne
už tu ani nie si
to len telo zaostáva
za mysľou
nejaký čas
necháš ju ešte v tvojej posteli
potichu spať
neosožne snívať
akoby si pochyboval
ale to len
nejaký čas trvá
prestať obchádzať a vyliať
vychladnuté
Pri rieke
na nábrežiach
len holuby v tom majú jasno
ja si tam chodievam
roztriediť myšlienky
a dúfam
že niektoré z nich navždy
odplavia vlny
vždy
keď znova pozabudnem
že aj voda
má svoj kolobeh
Ticho
vždy keď prídu na mňa
bezsenné noci
načúvam tichu
je to najkrutejší výkrik
z útrob temna vlastného šialenstva
plného pochýb a desu
z ktorého sa neprebudím
lebo nespím
a ani ty ma neobjímeš
vždy bezchybne sníš
nenačúvaš
žiadnemu tichu
môjmu ani tomu tvojmu
si tak ďaleko
Ísť za niečím
príliš nástojčivo konzekventne
neodpúšťať si
vlastné chyby
ani výhry iných
nechať odviať
čo pokojne mohlo ležať
len ten pokoj
nemožné je cítiť
neodpúšťať si
banálne chyby
bojovať s vetrom o smer
relevantne chybiť
S odvahou
s akou mačky skáču zo striech
s presnosťou pazúrov
priamo k prestretým stolom
keď ich mačence kričia o život
chcela by som skočiť
a viac neumierať hladom
po tebe
Nekonečná
...a napokon
rozpustila som ťa
v štyroch slaných vzlykoch
tvoja smrť –
smrť jednej z tvojich realít
o ktorej bytí
celkom nič si netušil
prepadáva do mňa
do stratena
do zmätena
a ja
dnes v predsmrtnej agónii
/niečej/
mojej reality
zomriem znova zajtra
V preplnenom byte
v preplnenom byte
nerozumieš vtákom
ktorí si na zimu
vytrhali perie
dúfajúc
snívajúc
môcť
iba intenzívnejšie precítiť
slnečné paprsky
láska je izba bez dverí
vstúpiš
utečieš
z bytu plného vesmírnych sľubov
Chodník
dlhý asfaltový chodník
tráva popri ňom po pás
odhodlane kráčam
až na jeho koniec
ale ani tam
nik nepokosil
Čo najbližšie
túžiš byť čo najbližšie
najtesnejšie ako sa len dá
no nestačí
iba telo na telo
musí v tom byť prímes
skaramelizovanej hmloviny
celučkého vesmíru
na strane druhej
všetko má svoje hranice
kožu si nevyzlečieš
rovnako ako vtáci
nezaletia až tam
kde by sa necítili
v bezpečí
Čím horšie, tým lepšie...a naopak
keď raz začnem písať
znova básne o láske
svet bude o kúsok
horší
menej empatický a o niečo egoistickejší
bohatší o moju šťastnú tvár
z plného hrdla bude kričať
"no konečne
tak to má byť!"
a ono naozaj má
od toho dňa viac
nebudem mať priestor pre bolesť
už ničiu a nikdy
konečne sa zakuklím
do svojho vnútra
vpustím tam len jedného
a vzápätí
ohluchnem oslepnem
zabudnem
ako veľmi som potrebovala...
/niečiu bolesť/
Demagógia
ťahám ťa za prsty
za končeky koncov
ľadové ako víno
zlomené časom
ešte predvčerom
snívali sme
o zajtrajšku vo veršoch
kým dnes...
na námestiach holuby
nechali by do seba
pokojne kopnúť
všetko je len o zvyku
a len tak v tichu rozmýšľam
každá báseň
zaváňa asi
demagógiou